Mária Blšáková, autorka kníh Kaleidoskop, Skrátka mi preplo, A čo ak preplo im, uviedla nedávno do života knihu Anna a Šarlota (Marenčin PT, 2016). Udialo sa tak v Banskej Bystrici, v meste, ku ktorému má, ako hovorí, vrúcny vzťah. Jej domovom je však čarovný Liptov, kde sa pred rokmi prisťahovala z rovinatého východu. Žije v Liptovskom Mikuláši.
Ste ako slniečko, keď sa niekde objavíte, akoby sa rozjasnilo. Šírite okolo seba dobrú energiu. Po kom ste zdedili túto vzácnu danosť?
- Neviete si predstaviť, ako ma potešila a zároveň rozosmiala táto otázka. Možno sa len držím hesla, že ak mi je na figu, nemala by som za to trestať svoje okolie. V podstate som samotár, tak veľa studníc na čerpanie nemám, ale pokiaľ mi len pamäť siaha, ak som z niečoho veľmi unavená, preložím to inou činnosťou.
Nedokázala by som písať na úkol, alebo robiť jednu činnosť nepretržite. Baterky si dobíjam fotením, štrikovaním, dobrým filmom. Príkladom nefalšovanej dobroty bola a bude pre mňa moja babka Mária a môj syn Jojko. Predpokladám, že kým babka žila, slovo ombudsman ešte neexistovalo, no babka by bola na tento post tým najsprávnejším človekom. Vždy sa každého zastala, rešpektovala, nesúdila.
Kiežby som po nej zdedila aspoň milimeter z jej vlastností. O to viac som presvedčená, že to najlepšie z nej sa skrýva v mojom synovi. Som si istá, že by zdarne prešiel cez každý detektor lži.
A vycítite, keď niekto z vás tú dobrú energiu „vysáva?“
– Rada by som napísala, že nie, ale cítim. Niektorí ľudia dokážu rozprávať hodiny a nenapadne im ani zo slušnosti sa opýtať, ako sa má ten druhý. Pri siahodlhých opisoch celoživotných krívd mi kdesi na chrbte narastá pomyselný hrb, ktorý ma tlačí k zemi.
V dnešnej dobe je moderné rýchlo súdiť, zatracovať a vynášať ortiele. Energiu zo mňa vynáša ľudská zloba a zákernosť.
Vaša prvá knižka Kaleidoskop má podtitul „nič nie je náhoda“. Neveríte na náhody?
- Veľakrát som nad tým premýšľala. Predstavte si, že ráno nepočujete budík. Meškáte, utekáte na iný spoj a na zastávke stretnete niekoho, koho by ste inak nestretli. Náhoda? Osud? Veľa vecí je v našich rukách, ale ak si predstavíme, že každá inštitúcia potrebuje riaditeľa – po novom prezidenta, zástupcu a mnoho iných funkcií, ako by svet mohol fungovať bez niečoho vyššieho? Niekto to vyššie volá Bohom, niekto osudom a niekto to zvalí na hviezdy.
Ja verím, že nič nie je náhoda a všetko so všetkým súvisí. Môžeme zo svojej cestičky vybočiť na obe strany, pobehnúť či trochu cúvnuť, ale naša vnútorná navigácia nás i tak zavedie tam, kde máme predurčené.
Ďalšie dve knihy, ktoré vám vyšli vlani, majú zaujímavé názvy – Skrátka mi preplo a A čo ak preplo im. A komu teda preplo?
- Komu? No predsa všetkým! (Smiech.) Ten, kto čítal tieto knihy, si možno povie, že prepnutá bola Milica, lebo sa obliekala ako hipisáčka a pol penzie minula na žrádlo pre túlavé mačky. Alebo preplo Ďurimu, lebo skončil na ulici, i keď mal všetky predpoklady byť úspešným a vplyvným človekom. Asi najviac čitateľov si však povie, že preplo Eme, lebo sa zamilovala a z nešťastnej lásky skončila na psychiatrii.
Ale čo je vlastne normou normálnosti? Je normálnejší ten, čo vyrobí malinový sirup s chemickou vôňou, chuťou a farbou, aj keď obsah okolo ovocia ani neprešiel, alebo človek, ktorý cíti, aj za cenu, že to nedopadne dobre? Naozaj si myslím, že v dnešnej dobe preplo tak trochu všetkým.
Píšete príbehy zo života a platí to aj o vašej novej Anna a Šarlota. Je v tých príbehoch niečo, čo ste zažili, alebo aj niečo, čo by ste zažiť chceli?
- Často sa inšpirujem skutočnosťou. Počujem veľa príbehov. Niektoré si pamätám z detstva, iné porozprávajú priateľky. Samozrejme, veľmi veľká časť je utkaná z fantázie. V románe Anna a Šarlota ma k napísaniu hlavnej hrdinky takej, aká je, inšpirovala moja priateľka Monika. Prepožičala Šarlote svoju diagnózu. (Monička, kiež by ti ju moja Šarlota nikdy nevrátila a ty by si sa mohla rozbehnúť po lúke, alebo si zatancovať s milovaným mužom čardáš...)
Hrdinovia z mojich kníh nie sú dokonalí, no o to sú mi milší. Viem sa do nich vžiť. Neviem, a ani nechcem, písať o dokonalých ľuďoch, ktorí riešia módne trendy, mejkapy a za nešťastie považujú, keď ich hriešne drahá kabelka vyjde z módy.
Aké knihy máte rada a ktorú ste čítali naposledy?
- Mám rada knihy, ktoré majú v sebe autenticitu, humor, svižnosť, logiku, hĺbku, primeranú dávku romantiky a končia dobre. Nemám rada rozvláčne knihy so siahodlhými opismi, ale napríklad taký Jan Otčenášek do knižky Když v ráji pršelo vtesnal toľko prekrásnych opisov, že by som ju odporučila každému, kto začína s písaním. Naposledy som čítala Luciu Braunovú – Šťastie na prenájom.
Román Anna a Šarlota je o nie práve ideálnom vzťahu matky a dcéry. Čo myslíte, je nejaký recept, aby tento vzťah fungoval čo najlepšie?
- Všetky vzťahy sú o rešpekte a akceptovaní. Medzi rodičmi a deťmi kvôli generačnému rozdielu ešte o to viac. Raz som počula na zastávke sťažovať sa jednu paniu, ako jej lezie na nervy hudba, ktorú má rada jej mama. Veď kto pri zdravom rozume by vydržal tie folklóry a diridondy? Po nádychu pokračovala, že dcéra jej tiež poriadne píli uši s tými duc-duc. Mala som čo robiť, aby som sa nerozosmiala, pretože mi nastavila zrkadlo. Tiež nemusím mamine ľudovky ani rapovú či metalovú muziku, ktorú počúvajú moji synovia. A to je len hudba. Naši rodičia žili v inej dobe a naše deti prežívajú celkom iné detstvo, ako sme mali my. Je normálne, že si nerozumieme a občas komunikujeme babylónštinou, ale rodičia a deti sú si najbližšou rodinou, preto by si mali jeden druhého ceniť a chrániť ako poklad.
Knihu ste krstili v Banskej Bystrici. Máte k tomuto mestu nejaký zvláštny vzťah?
– Veruže mám a veľmi vrúcny. Skoro som náchylná uveriť, že som tam v niektorom zo svojich minulých životov žila. (Úsmev.) Mám tam veľa priateľov a zdá sa, že moja náklonnosť k Bystrici je obojstranná.
A čím je pre vás Liptov, kraj, kde žijete?
- Liptov je čarovné miesto. Myslím si, že keď niekto nadeľoval Slovensku krásy, na Liptove sa mu určite roztrhlo vrece. Tu by ste mohli každý deň v roku chodiť na turistiku a vždy by ste si našli novú trasu.
Máme hory, kopu zjazdoviek, dolín, Liptovskú Maru, termálne kúpaliská. Na Liptov som si zvykala dosť dlho, lebo po rovinatom východe som sa tu zo začiatku cítila dosť stiesnene. Žijem tu mnoho rokov. Je to môj domov.
