BOBROVEC. Pred kontinentálnym šampionátom ešte len 16- ročnú dievčinu (v októbri bude mať sedemnásť) málokto na Slovensku poznal. Teraz sa, hlavne v atletických kruhoch, bude o Gajanovej určite hovoriť viac.
Študentka bilingválneho Gymnázia Juraja Tranovského v Liptovskom Mikuláši sa v Tbilisi prebila až do finále a tam po excelentnom závere preťala cieľ na 3. mieste časom 2:09,43 min. Chrbát ukázala viacerým favoritkám, súperkám s „osobákmi“, ktoré ich pasovali do oveľa výhodnejších pozícií.
Získal si doslova zlatý bronz, dosiahla druhý najlepší čas v kariére. Účinkovanie určite nad očakávanie. S akým cieľom si vlastne cestovala do Tbilisi? – znela naša prvá otázka na mladučku slovenskú reprezentantku.
– Predo mnou stála jediná méta – postúpiť do finále. Tá medaila, to bolo niečo navyše.
V rozbehu, v semifinále a aj vo finále si vždy prebehla cieľom na tretej pozícii. Poďme pekne po poriadku k jednotlivým štartom.
– Všetky tri behy boli navlas rovnaké, vždy môj nástup prišiel v poslednej dvestovke. Dovtedy som sa na trati netlačila dopredu, skôr som situáciu zozadu kontrolovala a spoliehala sa na finiš. Tri razy za sebou mi tá istá taktika vyšla.
V Tbilisi si sa prejavila ako veľká bojovníčka. Je to tvoja typická vlastnosť?
– Asi áno. Do tréningov sa snažím vložiť všetko a potom z nich v pretekoch vyťažiť maximum. Tak, aby som mala zo seba dobrý pocit.
Čo ťa na európskom šampionáte hnalo dopredu?
– Fúha. Určite ambícia po finálovej miestenke. Vravela som si, tam chcem a musím byť. Neskôr sa mi do hlavy jemne vkradla aj medaila. Hoci dobre som vedela, že z finalistiek mám až siedmy najlepší čas.
Keď si sa v deň finále zobudila, ako si sa cítila?
– To ráno bolo celkom v pohode. Najviac som bola vystresovaná pred rozbehmi. Už tam sa mohli všetky nádeje rozplynúť. Prvou mojou úlohou bolo dostať sa do semifinále. Po postupe do finále som si povedala, je to super, som tam, kde som chcela byť a dám do toho všetko. Po rozbehu padla zo mňa tá najväčšia ťarcha. Navyše, vstup na šampionát bol pre mňa mimoriadne náročný. O piatej ráno sme prileteli a o piatej večer už boli rozbehy na 800 m.
Médiá cestu slovenskej výpravy do Tbilisi označili za hororovú. Pôvodný let dopravca neočakávane zrušil, potom pre búrku ste nestihli z Istanbulu prípoj do Tbilisi. A tak nasledovala noc v istanbulskom hoteli... Psychika pravdepodobne dostala poriadne zabrať.
– Hlavou mi prechádzali aj najčiernejšie myšlienky, či vôbec svoju disciplínu stihnem. Napokon na poslednú chvíľu sme sa do Tbilisi dostali. Mojim šťastím bolo, že osemstovka bola na programe až poobede. Žiaľ, niektorí naši pretekári na strastiplnú cestu aj doplatili.
Kedy si si na trati uvedomila, že to môže byť pódiové umiestnenie?
– Až v cieli. V polovici poslednej zákruty, na stopäťdesiatke sa začala črtať štvrtá-piata priečka. Napokon z toho bola až tretia.
Čo nasledovalo po tom, keď bolo zrejmé, že Slovensko tvojou zásluhou má bronz?
– V prvom momente to bol pre mňa obrovský šok. Neuvedomovala som si, že som vo svojej kategórii tretia v Európe. Prišli slzy šťastia, áno, plakala som. Keď sa mi stretol pohľad s trénerom Pavlom Slovkom, aj on mal zarosené oči. Boli to neskutočné pocity. Potom som vyťukala číslo sestry Maťky a zverila sa jej s úžasnou novinou.
Tvoje osobné maximum má hodnotu 2:09,21 min. Kde si ho zabehla?
– V júni v Brne na medzištátnom päť-stretnutí. Boli tam pre mňa ideálne podmienky, pod mrakom, asi 20 stupňov Celzia a bezvetrie. Nič však ale nenasvedčovalo, že padne osobák. Medzičas na 400 m bol pomerne pomalý 1:06 min., no druhé kolo som dala za 1:03 min. Priznám sa, ani som nedúfala, že v Tbilisi práve vo finále sa k tomuto času priblížim. Som nesmierne šťastná, že po dvoch ťažkých behoch sa to podarilo.
Obráťme teraz trošku list. Aké boli tvoje atletické začiatky?
– Mala som dvanásť, keď na našu ZŠ v Bobrovci nastúpila nová učiteľka telesnej výchovy Zuzana Brnová. Založila atletický krúžok a aj na hodinách telesnej sme sa tomuto športu dosť venovali. Potom prišli moje prvé preteky a hneď víťazné na Ondrašovskej horičke.
O rok nato som zabehla osemstovku za 2:15,83 min. To som už bola členkou AC Kriváň Liptovský Mikuláš, kde ma trénoval Tibor Pelach.
Odkedy sa datuje tvoja spolupráca s martinským koučom Pavlom Sloukom, s dlhoročným trénerom Lucie Hrivnák Klocovej?
– Prešla som k nemu začiatkom novembra 2014. Predchádzajúcu sezónu som ešte štartovala za AC Kriváň a od tejto som členkou martinského klubu.
Ako v praxi funguje vaša spolupráca?
– Tréner sa mi snaží vychádzať maximálne v ústrety. Do Martina dochádzam tri razy do týždňa. Na ostatné dni mi vždy pribalí individuálny plán. Podľa neho behám u nás doma, alebo na škvarovej dráhe v Liptovskom Mikuláši.
Absolvuješ aj spoločné tréningy s Luciou Hrivnák Klocovou?
– Len asi trikrát sme spolu behali nejaké tempové úseky. Potiahla ma pri nich.
Na dráhe ste si to už medzi sebou rozdali?
– Dva razy sme sa stretli na osemstovke, na domácej lige v Banskej Bystrici a českej extralige vo Frýdku-Místku.
Čo považuješ za svoju najväčšiu prednosť?
– Momentálne najviac ťažím z rýchlosti. Rezervy určite sú v tempovej pripravenosti.
Môžeš prezradiť svoj atletický sen?
– Dlhodobý nemám. Pozerám sa ale o rok dopredu. Na najbližšiu sezónu, v ktorej sa chcem nominovať na majstrovstvá Európy juniorov.
