MATARÓ. Júlový festival je prezentovaný ako Dni mesta Mataró a ponúka množstvo akcií viac ako dva týždne.
Tohto roku sme boli pritom, a tak môžeme potvrdiť, že iné je o niečom čítať a iné prežiť na vlastnej koži či vidieť na vlastné oči.
Zažili Dni ulice svätej Magdalény
Športové, kultúrne, spoločenské, tradičné a také, ktoré hovoria o spolupatričnosti obyvateľov. Jednou z nich je aj akcia, ktorá možno nepatrí celkom do festivalových podujatí, my sme ju však vnímali ako predzvesť. Išlo o Dni ulice, konkrétne sme zažili Dni Ulice svätej Magdalény. Celá ulica bola počas svojho sviatku pre dopravné prostriedky neprístupná.
Premenila sa totiž na obrovský priestor na posedenie pri večernom hodovaní. Tiahli sa ňou stoly, okolo nich stoličky a na stoloch pripravené jedlo. Všetci večerali spolu.
Na ďalšie dni bolo pripravené na ulici javisko, kde prebiehali „uličné“ koncerty, dokonca na jeden deň na nej postavili pre deti nafukovacie kúpalisko s veľkou šmýkačkou doň, ďalší deň starší obyvatelia spolu s rodičmi posedávali v tieni na stoličkách rozložených po ulici a deti súťažili v tradičných katalánskych hrách. Napríklad dieťa so zaviazanými očami malo zhodiť palicou zo šnúry hlinený džbán, v ktorom boli cukríky, a rozbiť ho. Šance mali pohybovo zdatné deti.
V sprievode pri oslavách mesta Mataró kráčajú postavy s veľkými hlavami.
Keď stovky ľudí „dýchajú“ ako jeden
Pohybovo veľmi zdatné deti sme spoznali práve na Dňoch mesta Mataró. Boli súčasťou tímu, stavajúceho veže z ľudských tiel. Ide o tradičné podujatie v Katalánsku, má už tristo rokov a pôvodne vzniklo z náboženských slávností. V súčasnosti tímy z rôznych miest a dedín celý rok trénujú, aby na fiestach – slávnostiach ukázali svoje športové umenie.
Z nášho pohľadu ide najmä o ľudské umenie, postavené na vnútorných kvalitách účinkujúcich. Tých býva od stovky až do päťsto podľa toho, aká veľká, vysoká a mohutná bude ľudská veža.
Všetci, ktorí stavali veže tohto roku v Mataró, ukázali zohratosť tímu, sústredenosť, maximálnu pozornosť voči ostatným v skupine, bdelosť a vďaka jednej „nevydarenej stavbe“ sme mali možnosť vidieť aj zohratosť všetkých castellers, staviteľov ľudských veží, pri veľmi nebezpečne vyzerajúcom páde takmer hotovej veže.
Horizontálny základ veže, zvanej pinya (píniová šiška), tvoria už na prvý pohľad najstarší, najmohutnejší a najmocnejší muži. Ženy sme medzi nimi nevideli. Títo muži sa stavali do obrovského kruhu vraj presne podľa plánu, len občas bolo počuť nejaký pokrik či zdvihnutú ruku, ktorou si dávali znamenia, ako pokračujú v ukladaní svojich tiel do základu veže. Pinya nesie váhu celej stavby doslova na svojich pleciach, musí byť stabilná, mocná a oveľa širšia ako celá veža.
Stavanie ľudských veží je emotívne
Druhú časť ľudskej veže tvorí kmeň – tronc, ktorý je už vertikálny a vzniká tak, že ďalší muži vychádzali po chrbtoch už postavených a vytvorili ďalšie poschodie. Potom niekoľko iných mladších mužov i dievčat vytvorilo zo svojich postáv schody, po ktorých sa veľmi svižne dostávali do vyšších poschodí ďalší stavitelia. Dokonale zohratá partia. Žiaden zbytočný pohyb, žiadne slová, presné úkony, jasné pozície tiel. Všetko šlo veľmi rýchlo.
Ticho však počas stavania nebolo. Okolo zneli hlasy, pískanie, povzbudzovanie, bubnovanie. Dokonca aj mnohé deti odušu bubnovali na svojich detských bubienkoch. Ticho na chvíľu nastalo, keď veža mala osem poschodí. Vtedy ešte na vrchol liezli celkom malé deti.
Jedno urobilo mostík svojím telom cez poslednú dvojicu, a tak vytvorilo priestor pre posledné dieťa, ktorého úlohou bolo prejsť cez tento ľudský vrchol, zdvihnúť na ňom ruku a rýchlo začať zostupovať druhou stranou. V tú chvíľu bolo jasné, že veža je dokonaná a znovu nastáva veľmi rýchle a presné „rozkladanie“ ľudí. To už dav okolo tlieska, píska, teší sa, sem-tam padnú slzy, behajú zimomriavky po tele. Ani my sme neboli výnimkou. Stavanie ľudských veží bolo veľmi emotívne, dych berúce predstavenie.
Jedna ľudská veža padla
Ľudia, ktorí stavajú zo svojich tiel veže, sú jednotne oblečení. Biele nohavice všetci, tričká jeden tím rovnakej farby a každý z nich má okolo pása omotaný mocný bavlnený čierny pás, cez ktorý ide ešte jeden alebo dva pásy tenšej látky.
Dôvod? Tí, ktorí vychádzajú do vyšších „poschodí“, sa nohami zachytávajú na pásoch a vystupujú po nich ako po schodoch. Keď už stoja na pleciach predchádzajúceho „poschodia“, dômyselne sa pochytajú cez ramená a ešte držia za členky „nadstavbu“ nad sebou.
Nikto z nich nesmie mať žiadne prstene, retiazky, hodinky či iné predmety, ktoré by mohli spôsobiť inému zranenie pri prípadnom páde ľudskej veže.
Ľudská veža.
Naspodku zvyčajne stojí najstarší
Jeden pád veže, postavenej z ôsmich poschodí sme však zažili. Bolo to vo chvíli, keď najmenšie dieťa, asi šesťročné, už vystupovalo na úplný vrchol.
Odrazu veža strácala stabilitu, námestie stíchlo, ticho by sa dalo krájať, hoci trvalo len sekundu – dve. Potom hlasné výkriky strachu. Veža však padala veľmi ticho. Z nášho pohľadu aj veľmi kultivovane.
Kultivovane nie je celkom správne slovo. Videli sme totiž, ako padajú jednotlivé postavy zvrchu, deti prvé, tu – tam vyletela do vzduchu ruka, noha, no spodné telá sa ani nepohli. Robili záchrannú „sieť“ padajúcim. Tlmili dopady.
Nikto z veže nepadol na zem, žiadne zranenia neboli. „Au, au,“ sa ozývalo len z úst najmenšieho dievčatka, ktoré spadlo zo samého vrchu a odnášali ho na pleciach mimo priestor. Neskôr vysvitlo, že jeho au bolo pravdepodobne len z nevydarenej stavby.
Prečo? O chvíľu sa totiž všetci z tohto tímu stretli a ľudskú vežu dali. Dokonca dvakrát. Dôvodom bolo možno prekonanie strachu z nezdaru. Plačúce dievčatko už neplakalo. Ako opička vyliezlo na vežu i zliezlo z nej v zdraví.
Z histórie stavania i pádov
V ten deň sme videli stavanie niekoľkých ľudských veží rôznych tímov. Nikto z dospelých nemal na hlave žiadne chránenie, deti mali.
Na jednu vežu zvyčajne vyliezali štyri deti a všetky mali na hlavách aj z vonkajšej strany mäkké prilby a na zúbkoch chrániče. Nebolo to tak vždy. V roku 2006 sa pri páde veže zabilo desaťročné dievčatko Mariona, a tak v posledných rokoch je povinnosťou, aby deti mali prilby.
Za tristo rokov existencie stavania veží z ľudských tiel sa zabilo šesť ľudí. Napriek tomu je tradícia ľudských veží najmä v Katalánsku veľmi živá. Vo veži vraj často možno vidieť niekoľko generácií jednej rodiny. Naspodku zvyčajne stojí najstarší a najmocnejší člen rodiny, postupne na vežu vystupujú ďalší, na samý vrch vyjde najmenšie dieťa.
Práve výstup dieťaťa je vrcholom celej akcie, ktorá trvá od postavenia prvých mužov len niekoľko minút. Dokonca rozkladanie veže je sekundová záležitosť. Ľudia sa ako mravce veľmi rýchlo dostávajú hore, ešte rýchlejšie schádzajú. Šťastlivo.
Každá škola mala na slávnostiach vlastného maskota. Boli to rôzne postavy – školník, slniečko či kňaz.
