RUŽOMBEROK. Pred dvoma týždňami sme uverejnili článok o Poľnej ulici v širšom centre Ružomberka, ktorý kritizoval jej vzhľad. Po tom, ako sme ho publikovali aj na našej internetovej stránke a sociálnej sieti, prihlásilo niekoľko čitateľov a podelili sa o svoje spomienky. Niektorí na Poľnej kedysi žili, iní tam mali priateľov, alebo si oživili niekoľko príhod z dávnejších čias spojených s touto ulicou.
Išlo o veľmi zaujímavé spomienky a zážitky, preto sme sa rozhodli časť z nich uverejniť, a priblížiť tak atmosféru Poľnej spred niekoľkých desaťročí. Zistili sme, že má zaujímavú históriu, medzi Ružomberčanmi je veľmi známa a pamätá si ju aj mnoho rodákov žijúcich v iných mestách alebo zahraničí.
Je to preňho smutný pohľad
Ozval sa napríklad Vladimír, ktorý býval na Poľnej s rodičmi a súrodencami do roku 1993. Ich dom je teraz opustený, chátra, nemá strechu a vyrastajú z neho stromy a kríky.
„Dom sme predali v zachovalom stave môjmu bývalému kolegovi. Neviem, či je ešte majiteľ on alebo dom predal niekomu inému. Je to pre mňa smutný pohľad na takýto spustošený dom, kde som prežil svoju mladosť a detstvo,“ priznal Vladimír, ktorý už v Ružomberku nežije.
Nabúral do domu robotníka
Spomínaný dom si pamätá aj Ondrej Zido, hoci už 40 rokov nežije v Liptove. Má s ním zaujímavú príhodu. „Raz som išiel po ulici autom a bola poriadna námraza. Dostal som šmyk a nabúral som do domu. Nikto z neho nevyšiel, ale neskôr mi prišiel domov do Pezinka list od majiteľa. Písal, že mu vznikla škoda 40 korún a žiada náhradu, lebo zarába málo. Pred priezvisko si napísal robotník,“ vrátil sa do sedemdesiatych rokov Ondrej, ktorý na Poľnej nebýval, ale ako chlapec na nej každú sobotu roznášal namiesto poš-tára noviny.
„Za hodinu a pol som si zarobil 15 korún. Keď sa na Rovni postavili prvé dva paneláky, zvýšili mi plat o desať korún. Našetril som si tak na Pioniera. Zhodou okolností som si ho kúpil od chlapa, ktorý býval na Poľnej,“ osviežil svoju pamäť.
Na Poľnú, vtedy Faglicovu ulicu, má väčšinou pekné spomienky. Pamätá si však aj tragickú udalosť. Keď mal asi 12 rokov, v jednom z domov zavraždil muž svoju manželku a ich deti skončili v detskom domove.
Často sa navštevovali
„Od svojho narodenia v roku 1979 do roku 1993 som bývala v dome, v ktorom je teraz krajčírstvo. Bol to rodičovský dom, bývali tam starí rodičia so svojou rodinou, ktorí sa tam už veľmi dávno presťahovali z Oravy. Bývalo sa nám tam veľmi dobre, mali sme dobrých susedov, s ktorými sme sa často navštevovali. Kedysi to bola veľmi pokojná ulica, keďže vtedy nebolo toľko áut ako teraz. Kedysi tam boli aj potraviny. Rada som do nich chodila. Potom bolo na Poľnej aj viac obchodov, ale jediné, čo ostalo, je krčma Detvan za rohom. Tam som chodila sem-tam po pivo, doniesla som si džbán, do ktorého mi ho načapovali,“ zaspomínala na rodnú ulicu Silvia.
Spomienky Milana z vedľajšej ulice sú ešte o dvadsať rokov staršie a začínajú v šesťdesiatych rokoch, keď sa Poľná ulica volala Faglicova. Milan po nej chodil denne do školy.
Pili z decových pohárov
„V roku 1974 skúpil štát domy na vedľajšej Štiavnickej ulici. Zbúrali ich a začali sa tam stavať paneláky pre ruských dôstojníkov z neďalekých kasární. V jednom z panelákov mali Rusi aj svoj obchod s potravinami. Nebola v ňom pokladňa, ale veľké počítadlo, na ktorom vedela pokladnička raz dva zrátať nákup. Do obchodu mohli chodiť aj Slováci, tovar tam bol omnoho lacnejší ako v našich obchodoch,“ opísal Milan obchod, ktorý sa nachádzal na vtedajšej Faglicovej ulici smerom ku koľajniciam, kadiaľ predtým chodil vláčik do Korytnice.
Milan si pamätá aj krčmu Hancko. Bola smerom ku vojenskej nemocnici. „Bola vždy plná a keď prišli Rusi, tak bola vždy plná dôstojníkov, ktorí pili len z decových pohárov a pri pulte si pýtali sto gramov vodky,“ dodal. Podľa tohto pamätníka bola ulica na svoju dobu pekná, tichá a má na ňu len pekné spomienky. Jedna patrí aj dobrému opravárovi obuvi Belovi, ktorý tam mal dielňu.
Uhlie rozvážali na koňoch
Podľa Dominikovej pamäte išlo o frekventovanú ulicu medzi krčmami Klačko a Hancko.
„Vozil som sa tam s otcom na koňoch. Je veľká škoda, že na tejto ulici zastal čas. Dúfam, že to mesto vyrieši a bude to zas pekná a určite frekventovaná ulica, čo bude viesť k úradom a obchodom mesta,“ skonštatoval.
Na kone a vozy pred krčmou Klačko si pamätá viacero ľudí. Rozvážali na nich uhlie po domoch. Pri hasičskom dome bola aj takzvaná šmykňa, kde kone podkúvali.
Obete cholery
Prvá zmienka o terajšej Poľnej ulici pochádza z roku 1824. V tom období sa volala Cigánska. V roku 1895 došlo prvýkrát k oficiálnemu pomenovaniu ružomberských ulíc a Cigánsku premenovali na Poľnú ulicu, po maďarsky Mezei utca.
Údajne sa na nej usídľovali prevažne prisťahovalci z neďalekej obce Ludrová. V určitých obdobiach ju obývalo aj niekoľko rómskych rodín, čo zrejme súvisí aj s jej historickým názvom.
Na východnom konci ulice bolo kedysi na kopčeku zvanom Hríby mestské popravisko. Keď v roku 1831 vypukla v Ružomberku cholerová epidémia, pochovali tu veľa jej obetí. Dnes toto vyvýšené miesto ohraničujú dve hlavné cesty – Tatranská a Bystrická.
