HYBE. O scenáristoch, bez ktorých by dobrý film nevznikol, diváci ani nevedia. Ak si ktosi spomenie na Pacha, tak vidí Jozefa Kronera, jeho filmového otca Adama Matejku a iných. Až potom mu zíde na um režisér Martin Ťapák, ktorý na filmových tvorcov už hľadí z režisérskeho neba.
M. Ťapák sa netajil tým, že nebolo jednoduché mať k dispozícii kvalitnú predlohu na sfilmovanie. Ale, nad námetom v poviedke Petra Jaroša o zbojníkovi Pachovi začal premýšľať už v roku 1972.
Pacho mnohých zaskočil
„Príbeh o Pachovi som napísal z akejsi roztopašnosti a svojvôle a to iba preto, lebo Hybe, bývalé kráľovské mestečko, nemalo svojho zbojníka a mne to bolo odrazu ľúto.“ Spomínal nedávno P. Jaroš.
„Presadiť projekt do výroby však nebolo jednoduché. Jaroš bol začínajúcim dramaturgom a scenáristom vo filmovej tvorbe na Kolibe. Trvalo mi tri roky, pokým som presvedčil, že nejde o znevažovanie ľudovej tradície, o to, aby sme sa jej vysmiali,“ potvrdil M. Ťapák.
Jarošov Pacho mnohých zaskočil a nevedeli prekonať zaužívané predstavy o zbojníkovi, ktorý bohatým bral a chudobe rozdával. Veď ani v súčasnosti by o takom zbojníkovi nechceli ani počuť.
„Ak by nebol býval už vtedy umeleckou autoritou, keby nemal známosti hore aj dolu, keby nebol presvedčivo argumentoval, že nejde o dehonestáciu, ale naopak – o vyzdvihnutie a povýšenie istých našich národných vlastností, aj vďaka ktorým sme sa v dlhej nežičlivej histórii zachovali ako národ s vlastnou rečou a jedinečnou kultúrou, pochybujem, že by sme tento film boli nakrútili,“ uviedol P. Jaroš pre Film.sk.
Mali hrať Lasica aj Satinský
„Aj tak nedokázal presadiť, aby si Lasica so Satinským vo filme zahrali a príčina bolo prostá. Mali zaracha,“ povedal P. Jaroš.
„Stoj, tristo hrmených! Stoj tisíc hrmených! Stoj tisíctristo hrmených!“ Jedna z mnohých replík filmu. Autormi dialógov boli Milan Lasica s Júliusom Satinským, aby ešte viac vylepšili Ťapákov a Jarošov scenár. „Vložili do deja tú mastičku, olej, šťavu,“ pripomenul Jaroš. Ale Ťapákovo nadšenie schladili. V titulkoch ich ako spoluscenáristov uviesť nesmeli.
P. Jaroš po rokoch prezradil, že inšpiráciu urobiť grotesku z Jánošíkovej témy dostal Ťapák už pri nakrúcaní Bielikovho Jánošíka. Režisérovi P. Bielikovi robil pomocného režiséra a vo filme si zahral Uhorčíka.
Poviedka Pacho, hybský zbojník (v Slovenských pohľadoch vyšla v r. 1972) Ťapáka už na prvé prečítanie zaujala. „Hneď mi zavolal, či by sme mohli podľa rozšírenej, doplnenej a dopracovanej verzie, napísať spolu scenár. Rád som súhlasil,“ potvrdil P. Jaroš.
K povinnostiam dramaturga a scenáristu patrilo hľadať a predkladať námety, písať filmové poviedky, prípadne aj scenáre.
Svojrázny hybský zbojník
„Ťapákov návrh som privítal. Pustili sme sa do roboty, napísali niekoľko verzií filmovej poviedky, pokým ju tvorivá skupina schválila. So schvaľovaním filmového scenára to bolo podobné. Posudzovatelia nás v dobrom upozorňovali, že búrame jeden zo slovenských mýtov, mýtus o Jánošíkovi, a ten je predsa hlboko zakorenený v slovenskej tradícii. Oponovali sme, že mienime sa týmto filmom pozrieť na nás, na seba, na jednej strane zvrchu, kriticky, na druhej nás príjemnou filmovou feériou či burlesknou veselohrou povýšiť bez nadutého vyťahovania sa,“ spomínal P. Jaroš.
Film, ktorý nakrúcali na Orave, v Liptove aj v Bratislave, však s istými výhradami prijali. Ani s premietaním väčšie problémy neboli.
Spisovateľ Ľuboš Jurík sa opýtal na impulz k vytvoreniu svojráznej postavičky hybského zbojníka. Podľa P. Jaroša nejde o akúsi menej inteligentnú odnož Švejkov.
„Náš humor je iný ako český, na jednej strane je prirodzene robustný a na druhej strane, po tisícročnom spolužití s Maďarmi, je absurdnejší i aristokratickejší. Mnohé z výtržností, bujarých radovánok či často až neuveriteľných výčinov maďarskej šľachty či slovenských pomaďarčených i nepomaďarčených zemanov presiaklo aj do ľudovej slovesnosti. Pacho nie je typický slovenský zbojník, viac či menej sa odlišuje. Slováci sme multikultúrna a multinacionálna zmeska, na čo som značne hrdý a vzájomne sa tolerujeme a obohacujeme nielen kultúrne, ale aj geneticky, a aj preto sú hlavne novodobé Slovenky také pekné a všeobecne obdivované,“ doplnil P. Jaroš.
Zosmiešnili zbojnícku tému
Štatistika slovenských filmových komédií sa porovnávať napr. s francúzskymi ani nedá. Pacho, hybský zbojník sa zaradil k tým najobľúbenejším, hoci na začiatku prevládala nedôverčivosť a skepsa. Režisér mal pri výbere hercov šťastnú ruku.
V rozhovore z roku 1998 sa Ťapák priznal: „Bez Kronera by som nikdy nerobil Ragana a už vôbec by som sa nepustil do filmových verzií Rysavej jalovice či Kuba. Povinná literatúra sa čítala ťažko, ale Kroner bol jedinou možnosťou, ako klasiku do ľudí dostať. Mali ho totiž radi úplne všetci, aj puberťáci, aj dospelí, aj starí,“ povedal M. Ťapák, ktorý skonštatoval, že po Pachovi sa už pre neho vhodné témy toľko neobjavovali.
P. Jarošovi sa s Ťapákom spolupracovalo dobre. Zosúladili sa predstavy oboch. To bol jeden z dôvodov úspechu filmu o Pachovi. M. Ťapák sa k titulu vrátil dlho po vzniku filmu – inscenoval muzikálovú komédiu Pacho sa vracia v nitrianskom Divadle Andreja Bagara.
Dialógy už zľudoveli
„Humor vo filme Pacho, hybský zbojník je postavený na klišé, hyberbolizácii a zosmiešňovaní zbojníckych tém a motívov. Malý, nie práve dobre stavaný muž s dominantným nosom je všetkým, len nie obrazom hrdinského zbojníka `a la Jánošík,“ napísala filmová kritička Ildikó Pongó. V Československu dosiahol film ťažko prekonateľnú návštevnosť. Vravia o miliónoch, čo je na naše pomery skutočne úctyhodné. Pre zahraničie bol príliš našský. Ale nebolo to po prvýkrát, čo slovenské reálie sa stali za hranicami až nečitateľné. Zdá, sa, že na Pachovi, jeho frndžalici, i na viacerých dialógoch, ktoré už zľudoveli, sa u nás budú smiať ešte aj nasledujúce generácie.
