Petrof, dodnes jeden z najvzácnejších hudobných nástrojov v meste, toho času v tunajšej Základnej umeleckej škole previezli z kultúrneho a spoločenského strediska.
Zo zničenej kultúrnej pamiatky, ktorú na Slovensku považujú za najväčší židovský chrám, v tom čase zmizli už i ťažko dostupné vzácne lampy, drevené lavice pre veriacich, zároveň aj tovar z obchodného domu.
Klasicistická budova, jedna z najkrajších, totiž bola skladom nábytku, kobercov, priemyselného tovaru a pod. V čase prvých Mostov fungovala pri múre za oltárom plynová kotolňa, aby posledným pamätníkom pripomínala, ako svojich spoluobčanov, takmer 900 mikulášskych Židov, poslali vlakom do koncentráku, do plynu.
„Po rokoch divácky zaujímavých pravidelných programov sa vďaka Mostom v našej spoločnosti čosi predsa len zmenilo k lepšiemu,“ myslí si Ladislav Snopko, autor medzinárodného projektu Mosty – Gesharim.
Po dvadsiatich piatich rokoch tvrdíte, že nešlo o náhodu, ale o synergiu viacerých príčin. Ste pamiatkárom a archeológom, spoluautorom manifestu Bratislava nahlas, z ktorého sa v roku 1989 sformulovala Verejnosť proti násiliu.
„Áno, už predtým som organizoval rôzne podujatia, ktoré boli na pomedzí žánrov. Dotyky a spojenia či Blízke stretnutia fungujú dodnes. V roku 1991 ma v rámci ministerskej návštevy vtedajší primátor Alexander Slafkovský zaviedol aj do synagógy. Ostal som v nemom úžase.
Vitráže ešte vtedy boli originálne, ale do budovy cez poškodenú strechu už zatekalo. Hrozil jej zánik. Vravím, Sáša, kritický okamžik je tu a treba ho využiť, keď ešte nie veľa práce, môže sa urobiť veľký výsledok. Ja som minister, ty primátor, urobme pre domácich nejakú kultúrno-spoločenskú akciu, ktorá napomôže zachrániť objekt pred osudom podobných opustených, o ktoré sa nik nestará.
Pozval som Petra Kresánka, primátora Bratislavy, Petra Tatára a ďalších, aby sme spojili ich aktivity v Kvačianskej doline v mlynoch na Oblazoch s brigádou v synagóge. Nebol problém zohnať ľudí z Prahy i z iných miest Česka a Slovenska.
Federálni ministri Jirko Diensbier a Josef Vavroušek spolu s našimi ochranármi v montérkach pracovali. Po práci v mlyne vyhrávali Hložekovci z Hriňovej. Ale pred dažďom sme sa nakoniec všetci skryli u Miša Kerna v ateliéri na Močiaroch.
Tam som uvidel jeho reliéf – odtlačok puknutého náhrobku zo židovského cintorína, cezeň bola taká šmuha, ako keď ruka kĺže z kopca dole. V ten rok bolo výročie prvých transportov slovenských Židov z Popradu do Osvienčimu.
Hovorím Michalovi, z tohto treba spraviť kópie na pamätníky obetiam holokaustu. Postupne sme ich inštalovali v Poprade, Nitre, Košiciach, Lučenci, Liptovskom Mikuláši, ale aj v múzeu holokaustu v Jeruzaleme.“
Pamätné tabule sa stali jedným z viditeľných motívov uctenia si pamiatky obetí holokaustu, za ktorý bol Tisov totalitný režim zodpovedný. Základnou myšlienkou dlhodobého, pravidelne sa opakujúceho podujatia je vyjadrenie tolerancie medzi národmi, premostenie medzi kresťanskou a židovskou kultúrou.
„O tom niet pochýb, že v prvom rade išlo o jeho záchranu. Projekt Mosty, keďže ide o Židov, múdri ľudia preložili pojem do hebrejčiny na Gesharim.
Po roku 1991 sa brigády opakovali, ibaže už to nerobili papaláši – vysokí štátni úradníci, ale sem na týždeň prišli a opravovali jednu židovskú a jednu kresťanskú pamiatku mladí ľudia za stravu a bydlo. Tí ďalší už si ale chceli privyrobiť.
Po čase ostali len koncerty, lebo vládna garnitúra sa vymenila a za Mečiara sa o to nezaujímali. V roku 1994 členovia Československej únie židovskej mládeže a Slovenskej kresťansko-demokratickej mládeže okrem prác v synagóge brigádovali v Kostole Panny Márie v pribylinskom skanzene.
Na záver bol koncert s dvoma pódiami – jeden v kostole, druhý v synagóge a vtedy sme po prvýkrát prepojili účinkovanie orchestra v Pribyline s programom v Liptovskom Mikuláši. Zvuk bol synchrónny vďaka rozhlasovým linkám.“
Foto: Gabriel Lipták
S podobným dramaturgickým a technickým počinom ešte u nás neboli skúsenosti. Boli ste prví a premiéra dopadla na výbornú. O niekoľko rokov neskôr realizovali podobné efekty viaceré spevácke zbory. Bolo to v Sappore 1996.
„Áno, dokonca i Japonci prišli s touto myšlienkou až po nás. Mňa to napadlo, keď som telefonoval s pesničkárom Jaroslavom Hutkom, ktorý bol v Paríži.
Zrazu som si uvedomil, že sa rozprávame tak, ako keby sme sedeli oproti sebe. Teraz sa to môže zdať niekomu naivné, ale vtedy...
Odborníci vyrátali, že výraznejší časový posun do 7-tisíc km nejestvuje. Rozhlasáci potvrdili, že sa to dá, a to som netušil, že ide o zvuk až nepríjemne kvalitný, že poniektorí si mysleli – ide o plejbek. A nielen poslucháči.
V roku 2001 Vlado Godál napísal Ive Bitovej a komornému orchestru Solamente naturali opus novej vážnej hudby na slová žalmu zo 17. storočia Stála matka.
Iva účinkovala v drevenom artikulárnom kostole v Sv. Kríži a po skončení prišla za mnou a vravela mi, že v ušiach sa jej plietol rozhovor z iného rádia, a tak mala čo robiť, aby ju to nezmiatlo.“
Dokončenie zo 6. strany.
Myšlienka sa ujala a reálne rozhlasové mosty prepájali miesta potom viackrát. Po roku 2000 do projektu aktívnejšie vstúpila verejnoprávna televízia, s tým, že vyrábala záznam koncertov, ktoré odvysielala spravidla počas vianočných sviatkov. Ale tie rozhlasové a televízne premostenia netrvali dlho.
„Posledné spojenie po rozhlasových a televíznych linkách sme realizovali v roku 2003. V synagóge vtedy účinkoval aj Jiří Suchý, na druhej strane členovia Radošinského naivného divadla Stano Štepka, Ján Melkovič a iní. Po roku 2004 som posunul dramaturgiu programov viac k talk show.
Medzi prvými boli Adela Banášová, vtedy končiaca vysokú školu a skúsený Jan Kraus. Adelu som odviezol do Prahy a s Krausom to bolo veľmi milé stretnutie, aj si padli do oka. Moderátor ale nedodržal skoro nič, na čom sa dohodli.
Adela sa ale nedala, ako keď v ringu dostane niekto KO, vždy sa pozviechala a znovu šla do toho. Pre divákov to bol skvelý dialóg. Po skončení programu Adela honorár odmietla, vraví mi, stačí za cestu, lebo vďaka vám, pán Snopko, už viem, že ešte nie som najlepšia (smiech).“
Aj J. Kraus sa musel viac sústrediť, než bolo u neho zvykom, ale zorientoval sa. Pred začiatkom programu autorovi príspevku tvrdil, že pred účinkovaním v synagóge má veľký rešpekt, priam trému. V ten deň sa začala spolupráca medzi nimi. Ako dvojica sa predstavili po prvýkrát. Podľa kronikára v programoch Mosty v Liptove bolo premiér mnoho.
„Viacerí talentovaní interpreti jazzu, folku, rocku, vážnej hudby tu v našich programoch prezentovali viaceré svoje diela v premiére. Som pozorný ctiteľ rôznych hudobných smerov. I to ovplyvňuje výber účinkujúcich. V ostatných rokoch najmä medzi hudobníkmi, spevákmi, skladateľmi, ale aj hercami. Poznám veľmi veľa slovenských a českých interpretov.
Niektorých interpretov som pozval k spolupráci viackrát – Hanu Hegerovú, Petra Lipu, Mariána Vargu, Andreja Šebana, Milana Lasicu a iných.
Chlapov zo skupiny Bez ladu a skladu, ktorí začínali s Mirom Kaščákom, som dal dokopy s o tridsať rokov starším Jirkom Stivínom a bola to unikátna spolupráca.“
Diváci v synagóge, ale aj pri televíznych obrazovkách oceňujú výber účinkujúcich, za ktorý ste zodpovedný. Treba povedať, že ako autor projektu máte šťastnú ruku. Diváci vnímajú vysoký profesionalizmus účinkujúcich, najmä interpretov rôznych hudobných žánrov.
„Peter Breiner, Iva Bitová, Marián Varga, Jiří Stivín i ďalší sú presne tí hudobní bádatelia a cestovatelia, ktorí nájdu cestu k sebe, aj keď sa predtým nemali šancu ani len poznať. Improvizácia pesničkára Jarka Nohavicu s džezmanom Petrom Lipom v programe v auguste 2016 vznikla pár hodín pred finále. Samba, ktorá odznela na koncerte, vyšla dokonale.
Ešte lepšie ako na generálke. Dôkazom je TV záznam. To je ten okamih, keď je spojenie obojsmerné a atmosféra nie je v princípe vecou náhody. Len pôsobí. Free jazz mnohí podceňujú. Vraj, to je ako keď dole schodmi zgúľaš kredenc, plný porcelánu. No nech si to skúsia.
Chcem, aby koncerty v rámci Mostov boli aj ukážkou technológie tvorby, majstrovskej techniky hrania. Je známe, že hudba je univerzálnym jazykom. A improvizácia? Ako sa vraví: skutočný liberalizmus musí byť vrcholom konzervativizmu. Dar improvizácie má niekto menší, iný väčší. Ale tá hĺbka pochopenia medzi muzikantmi, ktorá sa pred poslucháčom odkryje, je vždy zaujímavá a pútavá.“
Po štvrťstoročí je prirodzené spomenúť si na prvý koncert v roku 1991, v ktorom účinkovala operná diva Ľubica Rybárska za klavírneho sprievodu Jozefa Malíka. Namiesto úvodného slova zaznel hlas Zoltána Lenského, interpreta židovských piesní. Prítomní si v tej sviatočnej premiérovej chvíli neuvedomili pozoruhodnú akustiku interiéru. K prvým divákom pribudli ďalší a ďalší.
„Je to problém. Synagóga sa nedá roztiahnuť. Jarek Nohavica – folkový spevák, skladateľ, gitarista a hráč na heligónku v programe 25. ročníka Mostov účinkoval druhýkrát. Spolu s Petrom Lipom a skupinou, Poliakom Robertom Kusmierskim a Maďarom Gáborom Winand. Nohavica si pamätal na rok 2009, keď sme postavili javisko pod holým nebom. Žiaľ, kvôli počasiu techniku pred začiatkom museli rýchlo rozobrať a nainštalovať dnu.
Už piaty rok je podujatie organizované pod hlavičkou Vyšehradskej štvorky a k pôvodným českým a slovenským umelcom pribudli naši susedia – Poliaci a Maďari. Ale vy stále myslíte na to pôvodné, prečo vznikli Mosty. Chcete zavŕšiť záchranu synagógy, ktorá je síce ozdobou urbanizmu historického celku mesta, ale pôsobí skôr ako kuriozita.
„S Mostmi chceme zabodovať v podujatiach, ktoré spájajú rôzne náboženstvá, kultúry a myšlienky. V tomto roku je prihlásených 12 finalistov, medzi ktorými vyberie Vyšehradský fond najlepších.
Ale máte pravdu, môj plán nateraz je pokračovať v tom, čo sme začali. Najprv bolo treba objekt zachrániť, teraz dozrel čas na zreštaurovanie interiéru. A nielen to, synagógu sfunkčniť, aby bola kultúrnym stánkom. Je to náročné, pretože samospráva peniaze nemôže dať ani žiadať granty. Igor Rintel, predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v Slovenskej republike má na stole návrh na symbolický odpredaj mestu za jedno euro.
