Dlhodobá príprava priniesla svoje ovocie. Slavomír Dobák v maratónkach pokoril trať z Jasnej do Bratislavy.
RUŽOMBEROK. Najväčší štafetový beh na Slovensku s názvom Od Tatier k Dunaju má za sebou štvrtú kapitolu. Jej významnou postavou bol aj mikulášsky rodák Slavomír Dobák, ktorý posledných dvadsať rokov žije v Ružomberku.
Populárne podujatie prilákalo na štart 195 šesť až dvanásťčlenných tímov a štyroch jednotlivcov, z ktorých dvaja boli aj v cieli klasifikovaní. Vytrvalec to zvládol za 65:13,0 hod, Peter Brestovanský z Kysuckého Nového Mesta bol zhruba o dve hodiny pomalší – 67:14:58.
Ako skrsla myšlienka sólo behu? – znela naša prvá otázka pre 42-ročného člena ŠK Copy servis Liptovský Mikuláš.
– Bol to spoločný nápad – môj a Roba Bíreša. Zrodil sa ešte vlani v jeseni. Boli sme inšpirovaní Kysučanom Romanom Minarovičom, ktorý túto vzdialenosť trikrát zvládol. Potom sme komplet tréning zamerali na ultra maratón.
Čo všetko taká príprava obnášala?
– Základ spočíval v 40-, 50- až 60-kilometrových porciách dva razy do týždňa. Spolu s Robom sme najprv potrebovali zistiť, ako organizmus bude reagovať na enormnú záťaž. Trénovalo sa takmer denne. Aj celú zimu.
Jedna vec bola športová stránka prípravy. A čo organizačná?
– Hlavným motorom v tomto smere bol Michal Kudlička, sám sa ujal organizačného zabezpečenia nášho behu do Bratislavy i celého servisu. Vďaka firmám Bike Motion a Adam šport boli vytvorené dva podporné tímy, ktoré nás na celej trati sprevádzali. Títo ľudia sa starali o pitný režim, občerstvovanie, stravu i o našu regeneráciu počas prestávok. Išli tiež popri nás na bicykloch alebo si s nami zabehli. Len pár kilometrov som odkrojil sám. Bola to neoceniteľná pomoc. Veru, úžasná partia sa dala dokopy. Bez nej by som to určite nedal. Obrovské poďakovanie patrí aj mojej priateľke Janke, hlavne za mimoriadnu trpezlivosť, ktorú pri mne mala.
Ako to konkrétne vyzeralo na trati?
– Tá bola rozdelená na 34 úsekov od 7 do 12 km. Po každom som sa snažil dobiť ´baterky´, niečo vypiť, prijať nejaké potraviny, prípadne si trochu oddýchnuť. Štartovali sme 18. augusta o deviatej v Demänovskej doline. V našom pláne bolo dostať sa prvý deň do Banskej Bystrice. Po štvrťhodinovom odpočinku, keď som niečo aj pospal, prišiel na rad najdlhší úsek. Za dvadsaťdva hodín sa mi podarilo spraviť 140 km, čo ma posunulo nejakých dvadsať kilometrov za Vráble. Nasledovala trojhodinová pauza a posledných 113 kilometrov. Pätnásť minút po druhej v noci 21. augusta som bol v cieli na Tyršovom námestí.
Bojovali ste na trati aj s dákou krízou?
– Nie, nič také, že by sa nedalo pokračovať či zmeniť plány, ma nezastihlo. Tento beh som absolvoval prvý raz, nebolo mi známe, čo ma čaká, lenže ani na chvíľku som si nepripúšťal, že sa to nepodarí. Svojmu cieľu som prispôsobil aj tempo, v priemere 7 – 7,30 min. na kilometer. Samozrejme, beh bol kombinovaný aj s chôdzou, hlavne v kopcoch, kde by nebezpečne môj tep mohol vyskočiť. Práve tepovou frekvenciou som sa v kuse riadil. Nevymýšľal som, v úvode nezrýchľoval, ale ani zbytočne nespomaľoval. Bolo to strašne náročné, lenže, ako sa ukázalo, zdolateľné. Robo Bíreš sa po 240 km v Šali rozhodol skončiť.
Dobehnutie do bratislavského cieľa bolo pre vás asi tou najkrajšou odmenou. Či nie?
– Určite. Obrovská radosť. Zároveň i veľké zadosťučinenie. S Robom sme od jesene neuveriteľné množstvo hodín strávili na tréningoch. Týmto sa mi všetka drina vrátila. V prvej chvíli mi ešte nedošlo, čo som dokázal, svoje asi robila značná únava. Až s odstupom času, keď ma oslovujú známi, tak si začínam uvedomovať, že sa mi podarilo niečo výnimočné, na čo môže byť človek hrdý. Aj dosiahnutý čas považujem za veľmi slušný.
Len mimochodom, koľko kíl vás toto dobrodružstvo stálo?
– Možno neuveríte, ale neschudol som ani kilogram. Príjem stravy i pitný režim bol asi dobre nastavený. Ak by som strácal váhu, alebo došlo k dehydratácii organizmu, mohli by nastať problémy.
Ako vás privítali kolegovia v zamestnaní?
– Na odbore kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Ružomberku ma ženy vystískali a kolegovia takisto stlačením ruky zagratulovali. Uznanlivo kývali hlavami.
Môžete prezradiť vašu najbližšiu športovú métu?
– Už rozmýšľam nad Medzinárodným maratónom mieru v Košiciach. Uvidíme... Teraz minimálne dva týždne si dám od behu absolútny pokoj.
Som rád, že aj po takej fuške normálne chodím, nekrívam a ani žiadne zranenie sa neprihodilo. Zatiaľ je to dobré. Dúfam, že sa stihnem pripraviť na Košice.
