Nedeľa, 18. november, 2018

Spomienky pamätníkov

Pripomíname si 50. výročie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa.

Dramatické chvíle. (Zdroj: ARCHÍV LMR)

Jozef Oško z Liptovského Mikuláša má zvláštny dôvod spomínať na okupáciu, pred 50 rokmi sa totiž ženil. Termín svadby mali dopredu dohodnutý na 24. augusta, rovnako aj oslavu v Kamennej chate v Demänovskej doline. Napozývali hostí, všetko prichystali tak, ako na stavbu treba.
„Prišli ale Rusi, nikto nevedel, čo sa deje a čo sa diať bude. Demänovská dolina bola obsadená a nebolo možné sa do nej dostať,“ spomína.
Od sobáša vtedy mladý párik napriek neistej dobe neuskočil, práve naopak, rýchlo bežali na miestny národný výbor, kde sa narýchlo zosobášili deň po vpáde vojsť do Československa.
„Napriek tomu, že sme sa s manželkou brali narýchlo a v chaose, manželstvo nám vydržalo,“dodal Oško.

Prečítajte si tiež: Odvážny Anton Dubovec zablokoval kolóne cestu

Ružomberčan Fedor Polóni si dodnes spomína, ako sa po hlavnej ceste od Popradu valili Rusi. So svojím skútrom zastavil v strede cesty a tváril sa, že má poruchu. Ruská kolóna áut kvôli nemu zastavila a on sa cítil výnimočný.
„Sestra pracovala na Orave v Istebnom. V robote začínali už o šiestej, takže keď chcela prísť načas, zavčasu vstávala. Ráno doma zazvonil telefón. Vybehol som z izby, volala mi sestra so slovami, aby som si zapol rádio a počúval. Hneď som bol informovaný, že prišli Rusi,“ priblížil.
Dlho doma neobsedel. Vlastnil vtedy skúter Mannet, tak sa išiel pozrieť, čo sa deje. Na hlavnej ceste od Supry sa už valili Rusi v hranatých čiernych maringotkách, autobusoch a nákladiakoch.
„Ja som so skútrom išiel na hlavnú cestu a vtedy v tých miestach, kde teraz Mostová ulica vyúsťuje na hlavnú cestu, bola v ceste prekážka – okrúhly ostrovček a cesta bola zúžená. Išiel som tam a zastal som aj so skútrom. Zložil som kryt motora, položil vedľa a tváril som sa, že montujem. Mal som vtedy 20 rokov a neuvedomil som si, že by ma Rusi mohli pokojne aj prevalcovať. Stál som tam a tváril som sa, že mám poruchu. Celá kolóna zastavila a ja som sa cítil výnimočný, že som ich zastavil. Ale čo som ich mohol zastaviť...,“ pousmial sa.
Potom z kolóny vybehol komandír, autá trúbili. „Hovoril mi, nech odídem, tak som mu povedal, že nemôžem, pretože mám poruchu. Zdržal som ich asi 15 minút. Vôbec som sa nebál. Potom som to zbalil a kývol, nech idú,“ povedal.

Ľudová tvorivosť sa okamžite prejavila, takmer všade v meste sa objavili nápisy a transparenty. Podľa Polóniho vnímali Ružomberčania príchod Rusov veľmi zle a odsudzovali to. Našli sa však i takí, ktorí to privítali.

Ružomberčan Jozef Bašary si spomína, že jeho terajšia manželka išla v ten deň s mamou cez mesto a okolo nich prechádzali tanky, tak uskočili. „Ženina mama zvonila na kostole jezuitov na poplach. Keď prišli domov, napísala na bráničku nápis, ktorý otec potom zmazal, aby sa nedostali do nejakých problémov,“ dodal.
Na poludnie 21. augusta prerušili na protest proti okupácii ružomberské podniky na dve minúty prácu. O dva dni neskôr sa obyvatelia Ružomberka pripojili k veľkému generálnemu štrajku. Sovietske jednotky obsadili aj miestne kasárne. Napätie sa stupňovalo najmä po noci z 25. na 26. augusta 1968, kedy vojaci okupačných vojsk strhávali transparenty a plagáty s protiokupačnými heslami.
Po vydaní rozkazu veliteľom okupačných vojsk generálom Pavlovskijm o opustení malých miest a obcí sa 27. augusta 1968 okupačné jednotky presunuli do priestoru medzi Liptovskými Sliačmi a Ružomberkom.

Prečítajte si tiež: Prečo nám berú slobodu, za ktorú sme spoločne bok po boku bojovali?