RUŽOMBEROK. Pred začiatkom jarnej časti sezóny sme vyspovedali členku komisie rozhodcov a rozhodkyňu krajských súťaží 21-ročnú rodáčku z Ružomberka Moniku Jackovú.
Väčšine žien sa pri slove futbal postavia vlasy, vy ste však svetlá výnimka. Kedy ste prvýkrát začali rozmýšľať, že sa stanete rozhodkyňou a čo vás k tomu viedlo?
– K rozhodovaniu futbalu som sa dostala čistou náhodou. Išla som s kamarátom, ktorý sa chcel stať rozhodcom, na zväz. Páni zo zväzu sa ma medzi rečou spýtali, či nechcem začať tiež rozhodovať. Ako človek, ktorý miluje šport a robí spontánne rozhodnutia, som si povedala prečo to neskúsiť. S odstupom času musím uznať, že to bolo jedno z mojich najlepších rozhodnutí.
Futbal je na pravidlá náročný šport. V súčasnosti dochádza k viacerým zmenám. Aké boli vaše začiatky a ako sa cítite na ihrisku teraz?
– Začiatky boli pre mňa trošku náročnejšie. Rozhodovať som začala ako 15-ročná a vybudovať si rešpekt a autoritu bolo ťažké. Myslím, že sa mi to podarilo celkom rýchlo, pretože som sa zriedka stretla s negatívnymi reakciami. Pravidlá som viac-menej ovládala ešte predtým ako som začala rozhodovať, pretože futbal som chvíľku aj hrávala. Teraz sa cítim na ihrisku ako ryba vo vode. Rozhodovanie jednoducho milujem, na zápasy sa vždy veľmi teším.
S pískaním ste začínali v LFZ, no v súčasnosti ste už v krajských súťažiach. Aký je rozdiel medzi futbalistami, zázemím, ale aj samotnou futbalovou kultúrou?
– Hlavný rozdiel je v tom, že v kraji je futbal trošku profesionálnejší. Hra je čistejšia, čo sa týka faulov, a celková technika hráčov je trošku lepšia. Rozdiely medzi ľuďmi nie sú. Všade sa nájdu milí ľudia, ale aj búrliví. Zázemie je výborné aj v oblasti aj v kraji, na oboch zväzoch sú skvelí ľudia, ktorí sa snažia vytvárať čo najlepšie prostredie pre rozhodcov.
V mladom veku ste aj v komisii rozhodcov v Liptovskom Mikuláši. Čo táto práca so sebou prináša a aká je vaša pozícia v komisii?
– Byť členkou komisie je pre mňa nová skúsenosť, ktorá mi prináša prácu s futbalom z iného hľadiska. Mám na starosti technický úsek. Mojou úlohou je viesť evidenciu rozhodcov, zápisov, technické zabezpečenia seminárov a pod.
Stretli ste sa niekedy vo svojej kariére so situáciou, v ktorej ste si museli vypočuť aj štipľavé slová?
– Áno, samozrejme. To je jedna z tých bežných situácií, ktoré sa stávajú. Emócie bývajú veľké, či už zo strany hráčov, trénerov, alebo divákov. Občas sa také slová vyskytnú aj na moju osobu, ale naučila som sa to prepočuť a nebrať si to vôbec osobne. Väčšinou sa na tom len zasmejem. Ak už však niekto niečo na moju osobu povie, tak vo väčšine prípadov sa mi prídu po zápase ospravedlniť.
Aj na medzinárodnej scéne môžeme vidieť chyby skúsených rozhodcov. Je potrebné vzdelávanie?
– Vzdelávanie je pri rozhodcoch veľmi dôležité. Teoretická príprava je nevyhnutná, pretože v pravidlách dochádza často k zmenám. Musíme byť pripravení na akékoľvek situácie a musíme vedieť pravidlá uplatniť v praxi. Pri rozhodnutiach rozhodcu ide o sekundy a pokiaľ je pripravený, tak by ho nemalo nič rozhodiť. Nikto však nie je dokonalý a je úplne normálne, že sa nejaká chyba stane. Na fyzickú prípravu sa taktiež kladie veľký dôraz a je neoddeliteľnou súčasťou. Čím je vyššia súťaž, tým sú fyzické nároky na rozhodcu vyššie. Ide hlavne o tréningy, aby sme si udržali fyzickú kondíciu.
Ako sa pripravujete na jednotlivé stretnutia?
– Moja príprava spočíva hlavne v regenerácii pred zápasom. Vždy večer pred zápasom som doma a oddychujem. Potom idem na zápas s pokojnou hlavou a viem sa plne sústrediť.
P. Hurajt: Som rád, že som sa vrátil k futbalu Čítajte Spomeniete si na niečo špeciálne a výnimočné vo svojej doterajšej kariére?
– Zážitkov zo zápasov mám veľmi veľa. Z tých úsmevných sú to hlavne vyznania lásky od divákov po zápasoch. Spomínam si tiež na vtipný okamih, keď som mala zápas v Hubovej. Prišla dosť silná búrka a museli sme prerušiť zápas. Počas cesty do šatne sme prechádzali cez stan. Jeden hráč chcel z neho zhodiť vodu. Vyskočil a rukou tresol po streche altánku, no nevšimol si, že idem za ním a celá voda zo stanu išla rovno na mňa. Z nečakaných klasických dedinských okamihov to je vybehnutie kráv na ihrisko počas zápasu.
Čo považujete za váš doterajší úspech?
– Zatiaľ to je postup do kraja alebo zaradenie na nominačnú listinu rozhodkýň SFZ, vďaka čomu chodím rozhodovať stretnutia 1. ligy mládežníckych a ženských súťaží. Taktiež môžem spomenúť seminár rozhodkýň SFZ, na ktorý som bola pozvaná. Absolvovala som ho spolu s FIFA rozhodkyňami. Bola to pre mňa obrovská skúsenosť a inšpirácia.
Na ihrisku nevynikáte len správnymi futbalovými verdiktmi, ale aj svojimi hnedými dlhými vlasmi, krásnymi očami či očarujúcim úsmevom. Ako sa správajú futbalisti, keď zistia, že rozhodcom je žena?
– Keď chodím rozhodovať stretnutia klubom, ktoré ma nepoznajú, niektorí majú predsudky. Vtedy sa stretávam s komentármi, že si mám radšej zobrať do ruky varechu a podobne. Ale po zápase mi prídu podať ruku a pochváliť môj výkon. U nás na Liptove sú ľudia už zvyknutí. Nie je to taká výnimočnosť, keď príde žena na zápas, pretože tu pôsobilo a pôsobí veľa výborných rozhodkýň.
Na záver sa asi dostaneme do postavenia mimo hry. Čomu sa venujete vo chvíľach, keď neudeľujete žltú kartu?
– Keď nie som na ihrisku, tak som väčšinou v Žiline, kde študujem. Kvôli škole a futbalu mám veľmi málo voľného času. Počas sezóny sa ho snažím venovať čo najviac mojej rodine a priateľom, ktorým vďačím za obrovskú podporu vo všetkom, čo robím. Keď máme futbalovú prestávku, tak sa rada venujem turistike a cestovaniu.
Autor: Jakub Glajza
