Dvakrát s Ružomberkom bola európskou klubovou šam-piónkou (1999 a 2000), v roku 1996 sa stala víťazkou ankety O najlepšiu basketbalistku Československa a dvakrát (1990 a 1996) jej rovnaký honor patril na Slovensku. Bola kapitánkou ružomberského družstva, ktoré hlasy novinárov dva razy katapultovali za najlepší kolektív Slovenska v rámci ankety Športovec roka (1996 a 1999). Je desaťnásobnou majsterkou Slovenska a trojnásobnou majsterkou Československa. V jej vitríne sa skvie aj striebro z majstrovstiev Európy 1997 v Maďarsku, bola pri skvelom 4. mieste Československa na svetovom šampionáte v roku 1990 v Malajzii či šiestej priečke v deväťdesiatom druhom na barcelonskej olympiáde. Bezmála dvadsať rokov vo vrcholnej forme.
O vás je známe, že ani v súčasnosti sa nenudíte, skôr naopak. Môžete čitateľom priblížiť, akým aktivitám venujete svoj čas?
- Na Základnej škole Bystrická cesta v Ružomberku je na prvom stupni rozšírená telesná výchova na tri hodiny týždenne a ja učím práve tie tretie pridané štyridsaťpäťminútovky. Tiež som dostala rozšírený telocvik na druhom stupni v športových triedach ročníkov päť až deväť. Po bežnom vyučovaní mám na starosti športové krúžky pre žiakov 1. stupňa a druhý školský rok pôsobím aj ako trénerka v športových krúžkoch pre deti predškolského veku. V rámci užšej spolupráce Mestského basketbalového klubu Ružomberok s viacerými školami som metodičkou a školiteľkou cvičiteľov, cvičiteliek, učiteľov a učiteliek pre
V Liptovskom Trnovci po zápasoch spievajú: „Toto sme tu ešte nemali!“ Čítajte výučbu základov basketbalu a programu Bubo, ktorý je orientovaný na rozvoj individuálnych pohybových schopností detí. Venujem sa tiež kondično-re-habilitačnému tréningu niektorých výkonnostných a vrcholových športovcov. Žiaľ, z dôvodu značnej časovej zaneprázdnenosti som nútená tento program obmedzovať.
Napĺňa vás táto robota, netúžili ste, vzhľadom na senzačnú hráčsku basketbalovú kariéru, byť niekde inde?
- Netajím, pôvodne som mala ambíciu svoje vedomosti a mnohoročné skúsenosti i z rôznych kútov sveta nadobudnuté vo vrcholovom športe odovzdávať basketbalistkám ružomberského klubu, so zámerom pomôcť raz dosiahnuť také medzinárodné úspechy, ako sa podarilo mne a mojim niekdajším spoluhráčkam... Som človek, ktorý hľadá zmysel svojej práce v prostredí s ľuďmi, ktorí majú podobné ciele i rovnakú filozofiu. Sama som prišla k záveru, že oveľa zmysluplnejšie je začať sa venovať mládeži. Tak, ako sa s ňou prestalo pracovať, zistili sme, že ´decká´ sa nevedia správne hýbať, sú bez pohybovej gramotnosti či kondície. Preto som sa vložila do projektu pre deti. Pre určitú vojnu, ktorá mala podtext, že ´projekt je výborný, ale ide tu o niečo iné´, bolo lepšie to vzdať a orientovať energiu tam, kde je o moju robotu záujem. Maximálne pochopenie som našla u riaditeľky ZŠ Bystrická cesta Eleny Volanskej, ktorá so svojím kolektívom dotiahla všetky potrebné legislatívne kroky i praktické opatrenia pre realizáciu mojich zámerov. Odvtedy som na tejto škole učiteľkou – trénerkou. V žičlivom prostredí vidím, že moja práca má svoje opodstatnenie. Zároveň cítim aj zadosťučinenie, keďže doterajšie výsledky sú nezvratné a takisto povzbudzujúce.
Ako sa z dievčaťa z Ludrovej vykľula basketbalistka?
- Keďže v Ludrovej bola iba málotriedka, ktorá sa končila štvrtým ročníkom, ako žiačka druhého stupňa som sa ocitla na vtedajšej II. ZŠ v Ružomberku, kde pôsobila temperamentná učiteľka s úžasným ľudským rozmerom Tatiana Lilgeová, niekdajšia ružomberská basketbalistka. Okamžite si ma vybrala do basketbalového družstva a mala som, ako sa neskôr ukázalo, vymaľované na celý život. Som presvedčená, že nestačí mať talent, chuť či vôľu, je potrebné mať aj šťastie na ľudí, ktorí človeka posunú v správny čas na správne miesto.
Behá na tréningu, pretekoch, ale aj do roboty a za chlapcami Čítajte Druhým, a vôbec najdôležitejším človekom pre moju kariéru bol Jozef Smolek, vtedajší vedúci tréner tréningového strediska mládeže. On si ma ešte s dvoma spoluhráčkami vybral do svojho tímu, všetky tri nás „ostaršil“, zaradil medzi vekovo staršie dievčatá, a hneď aj vtiahol do súťažného kolotoča. Tu sme prechádzali veľmi náročným tréningovým procesom, čo sa nemohlo neprejaviť na výkonnostnom napredovaní.
Neskôr ma, ešte len šestnásťročnú, do prvoligového tímu vytiahol vtedajší tréner žien Zdeňek Martykán. Bol neoblomný, takže nič iné mi ani nezostávalo. Zrazu som sa stala aj spoluhráčkou budúcej trénerky Natálie Hejkovej.
Možno o vás povedať, že ste boli viac talentom alebo od malička veľkou poctivou robotníčkou?
- V každej loptovej hre potrebujete mať v kolektíve koncových hráčov, obranárov, ľudí na čiernu robotu a tiež konštrukčné typy, ktoré dajú vyniknúť vyhláseným strelcom. Mne bolo prisúdené byť rozohrávačkou s bremenom práve čiernej práce. Moje začlenenie bolo síce ťažké, lenže správne. Aj táto rola vizuálne ku mne evokovala nálepku poctivej pracovníčky, na čo som vždy bola hrdá. No zároveň bez dostatočného talentu by som sa nikdy nepresadila v družstve, ktoré roky patrilo do absolútnej európskej špičky.
Objavil vás Jozef Smolek a do basketbalových výšin ako trénerka potiahla Natália Hejková. Takže ste mali veľké šťastie. Čo poviete?
- Samozrejme, obom som veľmi vďačná, cítim k nim obrovskú úctu a vysoko si ich vážim. Bolo zaujímavé, inšpirujúce a tiež poučné byť súčasťou ich filozofie, novátorstiev, predvídavosti a nápadov, ktoré pretavovali do konkrétnych výstupov v tréningovom procese, v stanovovaní taktiky a celého herného systému. Získala som množstvo poznatkov z rôznych družstiev vo svete, no doteraz som sa nikde nestretla s podobnou koncepciou klubu, akú vtedy oni nastolili. Je málo známe, že niekoľko manažérov euroligových klubov bolo v tej
Na Čebrať ešte nemajú stavebné povolenie Čítajte dobe v Ružomberku na stáži, aby vnikli do organizácie a spôsobu fungovania tamojšieho basketbalu. Ani tieto návštevy im však v zápasoch proti nám nepomohli, lebo Smolek a Hejková zase vymysleli niečo nové. My hráčky sme boli na to pyšné, o to viac sme im verili a v konečnom dôsledku to prinášalo aj výsledkové ovocie v medzinárodných zápasoch po celom svete. Cítili sme, že súperi sa nás boja, majú pred nami rešpekt, čo nám dodávalo ešte väčšiu chuť makať a zlepšovať sa.
Ako ste si vtedy zvykli na rolu spoluhráčky Natálie Hejkovej?
- Na začiatku som mala veľký rešpekt, nevedela som, ako ju vôbec pozdraviť. Nata však vždy bola pohoďáčka, brala ma ako mláďa, ale každým dňom sa tento vzťah blížil k čoraz väčšiemu normálu.
Prečo Hejková bola taká výnimočná? Ako sa z hráčky stala skutočne excelentná trénerka, ktorá svojím spôsobom predbehla dobu?
